janina

Ďalší článok z tejto série, tiež je z roku 2011.
Rozhodla som sa napísať tento príbeh, no neviem, či ho dopíšem. Ja tak napísať 4 riadky a dosť. Ale mám na to  dôvody   a to také, že sa čoraz viac ľudí obúva do zamestnancov domovov, vyskytne sa nejaký prípad a už sa zovšeobecňuje, hádže sa  potom všetkých zamestnancov do jedného vreca a mňa to rozčuľuje.  Viem, že nájdu sa všelijakí, ale väčšina sa stará o zverené deti, tak ako by sa ich rodičia nikdy nestarali. Väčšina tých ľudí, čo takto zovšeobecňujú, nikdy nebola v domove a nevedia, čo je to za práca.  Pochybujem, že vedia o čom je reč, či prišli do styku s dieťaťom, ktoré vyšlo z takýchto pomerov.  Ja obdivujem ľudí v detských domovoch, ktorí  tam pracujú. Za tie roky som prišla s nemnohými do styku. Viem, že je to ťažká práca nielen fyzická, ale je náročná aj na psychiku.  Tie deti tam prichádzajú zavšivavené, mnohé majú svrab, v piatich rokov nevedia rozprávať, nemajú žiadne hygienické návyky a hlavne,  sú to ubolené detské duše, ktoré prežili života peklo.  Veď, keď si predstavím, že jedno z mojich detí, keď dostalo záchvat zúrivosti, hrýzlo samého seba, búchalo si hlavičku o stenu, hádzalo sa o zem a chcelo umrieť  a takýchto detí tam nemajú jedno, majú ich viac a musia ich z toho dostať. A najhoršie, že ako tie deti starnú, vytesnia tie zlé spomienky z pamäti, ale ostane im v hlave zopár svetlých momentov, keď náhodou bolo doma dobre  a začnú nenávidieť tých, čo im pomohli, len preto, že musia chodiť do školy, učiť sa, dodržiavať poriadok.
Takže, ako to začalo.
Čakala som tretie dieťa, veľmi tešila som sa naň. No žiaľ, narodilo sa mŕtve. Bola som v hroznom stave. Nenávidela som svoje telo, ako je to možné, že môže zabiť život, čo v ňom klíči. Vyčítala som si, že som za to vinná, že snáď som sa dostatočne naň netešila, že som si dostatočne nedávala na seba pozor, človek si vymyslí kadečo, aj keď hlavný dôvod bol, že sa doktori v nemocnici na mňa vykašlali. Jedine, čo ma vtedy udržalo pri normálnom rozume bolo, že som mala už dve deti.
Prešli asi tri roky, zvládla som to, že na okolo bolo veľa miminiek, aj to že v každom som videla moju malú, aká by bola šikovnejšia, ako tie druhé, krajšia, veselšia, múdrejšia, človek si to proste vysníva.
Bol to rok, kedy ešte platili staré zákony pre detské domovy a ľudia si mohli brať deti z domovov na prázdniny, na sviatky. Teraz sa to nerobí, lebo psychológovia si myslia, že im to ubližuje. Asi majú aj pravdu, ale  tak sa deti, ktoré nie sú určené na náhradnú výchovu  nedostanú ani na sviatky z domova. Kedysi bola aspoň aká taká nádej, že na Vianoce, prázdniny ho opustia. Takto bola aj šanca, že si ich možno niekto obľúbi a naviaže sa na nich, ako my sme sa naviazali na náš „pokladík“.
Bolo leto, letné prázdniny. Moji krpci sa dívali na nejaké správy a tam vyhlasovali, že ostalo strašne veľa detí v domovoch a či by ľudia nemohli pomôcť týmto deťom a zobrať si nejaké k sebe. Malí prišli za mnou, aby sme si nejaké zobrali, miesto našej maličkej. Aspoň na prázdniny budeme mať doma bábätko. Vysvetľovala som im, že to nie zobrať si a vykašľať sa na naň, že sa budú musieť oň starať, ako o psíka, nemôžu újsť za kamarátmi a malé nechať doma samé a hlavne budú mi musieť s ním pomáhať. Keďže sme doma mali psíka, tomu rozumeli, lebo museli s ním chodiť von, vymieňať mu vodu, dávať granule. Posľubovali mi toho veľa.  Tak som im aj ja  sľúbila, že zistím, čo treba, aby sme mohli mať doma na prázdniny krpca z domova a potom sa uvidí. Tak som si našla v telefónnom zozname dva detské domovy v okolí nášho mesta. Jeden bol pre deti do troch rokov, ale odtiaľ deti „nepožičiavali“ a v druhom mali staršie deti, tak sme  začali spolu komunikovať. Pani riaditeľka mi povedala, že musím zavolať na sociálku a oni ma prídu pozrieť, či mám podmienky pre dieťa a keď od nich dostanem súhlas, môžem sa ozvať a ona mi pripraví dieťa. Keď som dostala súhlas od sociálky a volala som znova  pani riaditeľke do detského domova. Vysvetlila som jej, že by sme chceli takého malého krpčeka do piatich rokov, jedno či chlapca alebo dievča a môže byť aj cigánča, však sme na ne zvyknutí, veď veľa ich žije v našom okolí. Dohodli sme sa s pani riaditeľkou a na druhý deň som prvý raz išla do zariadenia, kde som chodila potom dlhé roky dvakrát do mesiaca a spoznala som ľudí, ktorí sa pre túto prácu obetovali, aj takých  ktorí ju mali len ako prácu. A spoznala som úžasného človeka – pani riaditeľku detského domova, ktorá pre tieto deti žila, bojovala za ne, pre ktorú to nebola len jej práca, ale jej život.
Bola som v tom mestečku prvý krát, trochu mi trvalo, kým som našla detský domov, tak som meškala. Vošla som do kancelárie pani riaditeľky, tam na mňa zazeralo spod dlhej blonďavej ofiny asi 6 ročné dievčatko. Pani riaditeľka mi ju predstavila, že to Majka a bude u nás cez prázdniny a poslala ju pre veci. Bola som trochu sklamaná, lebo sme chceli mladšie dieťa tak okolo troch rokov, ale pani riaditeľka povedala, že majú len cigánske deti v tom veku a deň predtým jej vrátili dve, takže už nechce  riskovať. Vysvetľovala som jej, že by sme ho určite  nevrátili, ale už keď sa takto rozhodla, čo sa dá robiť. Ešte jednu vetu mi vtedy povedala, čo bola pre mňa veľký šok. Ak by mala neposlúchala, alebo by sme ju už nechceli, mám ju vrátiť. Pripadalo mi to neľudské.  Dohodli sme sa, že na predposledný týždeň prázdnin ju donesiem, lebo idem na školenie a moje deti budú u starých rodičov a tí dvaja čerti sú dosť pre nich a tiež neviem,  ako budú na ňu starkí reagovať. Potom ešte na ten posledný týždeň, ak bude malá chcieť, by som ju zobrala domov. A tak nám pribudol do našej rodiny ďalší člen. Pani riaditeľka nám ju vychválila, aké je to milé, čistotné a poslušné dieťa. Na tom sa doteraz zabávame. Lebo sme získali riadneho čertíka, o čistotnosti nemohlo byť ani reči, jej večne špinavé ruky, uchmúľaná pusa a usoplený nos ma privádzali do stavu beznádeje nad účinnosťou mojej výchovy. Súčasťou mojich vreciek sa stali  kvantá hygienických  vreckoviek,  servítky, rolky toaleťáku.
Malá bola taký smejko. Nevedela poriadne rozprávať, sykavky, r, l, jej robili problémy a problémom bola tiež mala slovná zásoba. Vtedy som nevedela, že tým trpí veľa zanedbávaných detí. Keďže sme s mojou dcérou   nedávno absolvovali logopéda a mala som to ešte v živej pamäti, tak sme začali s učením. Na tom, že učenie bolo veľmi intenzívne a účinné, mal zásluhu môj synovec, ktorý sa Majke neustále vysmieval, že šušle, čo malú rozčuľovalo a stále sa chcela učiť, čo zase rozčuľovalo  mňa, lebo nie vždy sa mi chcelo a mala som čas, ale malo to za následok to, že do konca prázdnin okrem r mala peknú výslovnosť. Venovala sa jej aj moja dcéra, ktorá jej každý večer čítala rozprávky. A ešte jednu veľkú kamarátku získala – nášho psíka. Boli nerozlučná dvojica. Keď bola Majka u nás, nepohla sa od nej, spávali spolu. Keď sme Majku zaniesli do domova, Zorka bývala  urazená, dva dni bola zalezená pod kreslom, nebavila s nami. Veď, ako sme jej to mohli urobiť, odložiť kdesi jej miláčka.  Keď sa išlo  do decáku, už sa tešila. Stále nechápem, ako tí psi vedia, čo sa ide robiť, ako vedela, že ideme do domova.   Boli strašne na seba naviazané, keď zdochla a  volali sme do domova, aby pani riaditeľka to malej povedala, tá už to vedela, lebo sa jej to snívalo.
Každé dva týždne sme chodili pre ňu do domova a táto cesta stala sa súčasťou našich rodinných rituálov.  Každé dva týždne ma čakalo martýrium. Prísť do domova a čakať, kým sa zbalí. Bolo to hrozné. Samozrejme ma obstúpili všetci  maličkí. Ja som mala slzy na krajíčku, keď som videla všetky tie krásne deti, ktorým bol schopný niekto takto strašne ublížiť, že v domove im je lepšie ako u vlastných rodičov. Bola by som si ich najradšej všetky zobrala domov a možno mnohí z nich to tajne dúfali, že  raz nezoberiem Majku, ale práve jeho. Aj keď v domove možno mali toho viac ako u nás. Už vtedy začínal sponzoring pre detské domovy a deti dostávali mnohé dary, ktoré sme si my nemohli dovoliť, boli na dovolenke v Španielsku, Chorvátsku, na čo my sme nemali.
Prichádzala som do styku s pani vychovateľkami, mená si už nepamätám, veď je to už 15 rokov.  Vtedy ešte neboli domovy rodinného typu, tak sa vychovateľky striedali. O maličkých sa starali štyri. Jedna bola ako ich druhá mater, chodili za ňou, keď im bolo smutno, prekonávali s ňou všetky detské žiale,  pomáhala sa im učiť. Ďalšie dve boli starostlivé, tiež to bolo viac ako práca. No a tá štvrtá bola  nepríjemná, priznám sa, aj ja by som sa jej ako dieťa bála. Bola veľmi prísna. No a nakoniec pani  riaditeľka, snažila sa pre tie deti urobiť aj nemožné.
Nepamätám si, prečo som tieto blogy nakoniec neuverejnila. Vtedy som dosť komunikovala na túto tému vo SME-čku, a dosť mi tam nadávali, keď som bránila pracovníkov domovov. Asi kvôli takýmto reakciám.
A ešte niečo, keď malá po rokoch išla pozrieť domov, tak bola v šoku, keď videla tu biedu, lebo si vraj myslela, že boli bohatí. Ju zobrali do domova veľmi malú, mala asi tri roky, tak všetko zabudla a vysnívala si, že sú bohatí.