janina

Keďže vonku prší, vonku sa robiť nedá, tak som sa rozhodla pozrieť staré texty ktoré som písala kedysi a nezverejnila. Niektoré by som chcela teraz dať na známosť. Tento je z roku 2011, keď som šla na súd kvôli pestúnskej starostlivosti. Viem, mala som ho zverejniť vtedy, ale nechcela som som, aby sa to zle pochopilo. Napísala som to, lebo som potrebovala vyventilovať svoje pocity, ale nemala som odvahu to zverejniť a mám pocit že to treba.
Pôvodný text:
Tak tento týždeň mám súd, konečne, lebo dlhšie už by som to nevydržala, žalúdok mám na vode.  Bojím sa ako to dopadne, aj keď získam to čo chcem, aj keď nie. Bojím sa aj jedného aj druhého výsledku. Idem sa stať znova pestúnkou. V mojom veku už  to hraničí so zdravým rozumom. Keď som si  pozrela pozvánku na súd a videla, čo znova musím pozháňať,  chýbalo mi tam len  vyjadrenie od psychiatra(psychológa?  – ten, čo určuje duševne zdravie, nikdy neviem, ktorý je ten správny), neviem, či v mojom prípade by nebolo žiadané.
Za čo sa chcem poďakovať a komu?
V súčasnej dobe je trend nadávať na domovy, na sociálnych pracovníkov, ako nechcú vychádzať po ruke žiadateľom o náhradnú starostlivosť.  Ale ja mám skôr opačnú skúsenosť, preto  sa im chcem poďakovať za všetko, čo pre mňa a moje deti urobili. A nemali to so mnou ľahké,  strašne som ich uháňala, lebo  chcela všetko  vybaviť  do prázdnin, aby deti už v septembri mohli nastúpiť u nás do školy. Pritom sme museli  ešte  čakať, kým mi deti  zaradia do zoznamu voľných detí pre náhradnú starostlivosť a aby toho nebolo málo, tak museli spolupracovať pracovníci z troch miest, pretože  deti boli z jedného mesta, v domove boli v druhom meste a ja som z tretieho mesta. Všetci mi maximálne vychádzali v ústrety.  Takže ďakujem veľmi pekne za všetko pracovníčkam UPSVAR Žilina, Liptovský Mikuláš a detského  domova  Ružomberok.
Ďalej chcem ešte poďakovať „tetám“ z detského  domova za ten kus práce, ktorý vykonali pre tieto deti. Všetci tí, ktorí na pracovníkov domovov nadávajú, si neuvedomujú, že deti tam mnohokrát prídu zavšivavené, bez základných hygienických návykov s množstvom chorôb vyplývajúcich z špiny a biedy a hlavné sú to zranené, ubolené detské dušičky, ktoré boli zraňované tými, čo im mali poskytnúť lásku a  ochrániť ich pred zlom tohto sveta. A všetko toto musia tety z domovov sa snažiť prekonať, vyliečiť nielen telo a hlavne dušu týchto detí, lebo kým sa dostanú do pestúnskej starostlivosti sú väčšinou v domove. Nie je to ideálne, ale keď dieťatu ubližujú tí, čo  ich majú chrániť, táto voľba je lepšia. Keď tie moje sa dostali  domova, pripadali mi ako také stratené zvieratká, a teraz, keď ich vidím som na ne pyšná a vďačná za tie detské dušičky, ktorým pomohli objaviť, že svet nie je len zlý.
Keď dopisujem tieto riadky, deti sú už moje, teraz treba upokojit žalúdok, žiadne žalúdočné vredy, musím vydržať, do 70 nemám nárok na nudu.