janina

Po dlhom čase sa mi podarilo znova prihlásiť. Už som myslela, že sa na to vykašlem, ale sem-tam mám chuť niečo napísať.

Znova sa učím s deťmi. Moje staršie deti nemali problémy. Najstaršia dcéra, tá sa učila sama, len som jej podpísala, čo potrebovala. Bola posledný ročník, čo zažil množiny v prvom ročníku, tiež jedna z reforiem. Syn, ten sa tiež učil sám, tiež nepotreboval pomoc pri učení. Už množiny nemal, prebehla ďalšia reforma školstva, ako mi učitelia hovoríme deforma.  Ďalšia dcéra, mala problémy so školou, hlavne s matematikou a keď si pomyslím na biológiu, ktorá za našich čias bola oddychovkou, za jej čias výsledok ďalšej deformy, sa stala nenaučiteľnou.  Doteraz si pamätám ne jeden článok, ja som sa nemohla naučiť všetky tie latinské názvy, ale oni piataci na ZŠ to museli a dejepis, – zbierka letopočtov a mien. Za našich čias, to boli rozprávky, sem nejaké meno, letopočet. Medzitým ubehlo 15 rokov, nesledovala som zmeny na ZŠ a teraz som do toho vhupla rovnými nohami. Učím s sa prvákom -dyslektikom Pokiaľ si pamätám, kedysi  bolo čítanie naviazané na písanie a naopak. Ktoré písmenko  sme čítali,  to sme písali, aj ja aj moje deti sa kedysi tak učili. A písali sme len písané písmenka. Teraz je to iné. Čítanie je nezávislé od písania, aspoň v tej triede, kde chodí môj prváčik, je to tak.  V šlabikári sú o tri písmená ďalej, ako  píšu, okrem toho v šlabikári píšu tie písmenka, ktoré nepoznajú tlačeným písmom. No a ešte lepší gól, v šlabikári  sú tam texty s písmenami, ktoré vôbec nebrali, takže chlapec má z toho miš-maš. Je november a oni majú poznať viac ako polovicu písmen abecedy. Možno pre žiaka, ktorý nemá problémy, je to výborný spôsob učenia, ale pre nás začína náš problém. Vždy na začiatku, keď trénujem písmená,  si napíšeme všetky písmená, ktoré sa učili písať.  Ak si nevie spomenúť, napíše mi tlačené( lebo do šlabikára píšu tlačené). Potom skladáme slabiky. Keď nevie napísať (to sme sa neučili), tak si to rozhláskujeme a ak si nevie spomenúť, (vymenuje mi všetky písmenka, ktoré využívajú v šlabikári), hľadáme v zozname napísaných písmenok. Keď čítame , vzniká nový problém, text si hláskuje, keď sa mu to nedarí, tak si to slovo napíšeme, to vie spojiť nielen na slabiky, ale aj slova, ale pri písmenách, ktoré nepozná sa to nedá. Po prečítaní textu si spolu povieme, o čom bol článok a čítame znova. Po dvoch čítaniach to vieme text  naspamäť, chlapec má dobrú vizuálnu pamäť  a na ďalší deň, čítame ako novú látku. A každý deň plače, ja  sa to nenaučím a každý deň presviedčanie, že sa to musíme naučiť.  Myslím, že pri tomto spôsobe učenia nám detí, ktoré budú mať problémy s písaním a čítaním pribudne.  Možno, že metodici vychádzali z toho, že veľa deti ide do školy a vie čítať, ale veľa deti ide zo znevýhodneného prostredia a tie majú problémy. Neviem, kde sa ponáhľajú

Kedy prestanú robiť pokusy s našimi deťmi?  Kedy sa všetci dohodnú a povedia si:“ Takto chceme, aby vyzeralo naše školstvo, toto chceme dosiahnuť. Aby deti našli uplatnenie vo svete“. Kedy s každou novou vládou nepríde nová deforma, ale už konečne nejaká reforma. Že nie je kníh? Za našich čias bola jedna učebnica napr. matematiky pre 5 ročník, kde bolo vysvetlené, boli tam zadané príklady, ktoré sa riešili do zošitov, učebnica vydržala, 4-6 rokov. Teraz majú pracovné zošity na každý predmet, ktoré sa musia kupovať každý rok a pri tom je ich neúrekom, pomaly  každá škola má iný typ. Na jazyky sme mali jednu knihu, kde bol článok, slovíčka, gramatika, cvičenia, teraz je na každú časť zvlášt zošit a rodičia cvakajte a ak máte smolu, že každé dieťa chodí na inú školu, ako mne chodili, tak si nemôžu ani učebnice prenechávať, lebo každá škola má iné knihy.  Musí to byť  veľmi dobý biznis. Načo sú všetko tie monitory, štátne maturity, keď ich výsledky nič neovplyvňujú. Je pomaly viac škôl(či už SŠ, VŠ) ako absolventov, takže pomaly berú všetko, zažila som, že žiak u nás neurobil maturitu v septembri, ale bol prijatý na VŠ. Najviac sa mi páčil, že jeden deň náš minister vyhlásil, že je zbytočne veľa VŠ a na druhý deň založil „ prepotrebnú VŠ baletu“.  Žiadna koncepcia, perspektíva.