janina

Lejdinka

Keď nás Harinko opusti, začali sme zháňať psíka. Naše deti ani nechceli počuť, že by boli bez psíka. Nakoniec náš kamarát povedal, že jeho susedom sa zabehla sučka a má psíkov s čistokrvným čiernym kokršpanielom a keďže ona bola čistokrvným jazvečíkom, tak vznikol problém, a ak chceme psíka,  tak musíme tri mesiace počkať.  Deti sa nevedeli dočkať.  Kedy už budú tri mesiace, bola každodenná otázka. Konečne prešli tri mesiace. Jeden večer  prišiel kamarát ,rozopol bundu a vybral čierne chlpaté klbko.  Položil ho na zem a to klbko začalo lietať po byte. Ako by mala motorček v sebe a vo chvostíku.  Išla si ho vyvrtieť.  Tak k nám prišla Lejdinka, výšku a chvostík zdedila po jazvečíkovi, srsť po kokršpanielovi . Bola to malá chlpatá čierna  guľa s rovným chvostíkom s pár chĺpkami na  konci. Vedela  ním vyjadriť všetko,  akurát  nám všetci hovorili, že sa k nej nehodí a máme jej ho dať odrezať, nám sa práve taký páčil. Na druhý deň sme išli lyžovať na Kysuce a museli sme ju zobrať sebou. Snehu bolo po kolená, vzali sme pre ňu košík, no to bolo pod jej úroveň nechať sa niesť, ona nás musela všetkých obehať a mať nás pod kontrolou, či sme sa náhodou nestratili. Nakoniec  z nej bola biela guľa, snáď na každom chĺpku mala snehový chuchvalec, klepalo ju od zimy, ale za ten svet nechcela ísť do košíka. Tak som ju obrala zo snehových gúč a  pichla do bundy a bez pohromy sme ju dostali do chaty.   Lejdinka neznášala obmedzovanie, bola člen rodiny a keďže nikto nenosil  štránek kolo krku aj ona odmietala vodítko. Bola hravá, ale ako náhle sme opustili  okolie domu, prilepila sa na niekoho nohu a už sa jej nepustila. Zvykla si na ranný rituál. Deti chodili už do školy a tak ich každé ráno budila. Najprv vyliezla k synovi do postele pooblizovala ruky a keď sa na to nezobudil aj tvár, potom sme ju museli vyložiť na poschodie a to isté spravila aj dcére, keďže to strašne šteklilo, všetci vstávali so smiechom.. Keď sa obliekli, chodili na striedačku s ňou von.  Raňajkovala samozrejme s nimi, striedavo ju kŕmili. Strašne rada sa s nami bicyklovala, bežala vedľa nás vyškerená, s nadšením nás naháňala a stále nás musela kontrolovať, či sme sa neroztratili. Ďalšiu radosť z nej mali mužovi kamaráti, veľmi radi k nám chodili pomáhať mužovi opravovať auto. Mali sme takú starú škodovečku a vždy sa niečo našlo, čo bolo treba opraviť a Lejdinka musela byť  pri všetkom. Okolo nás chodia študenti  a hlavne študentky  zo školy do mesta a Lejdinka si našla vhodnú obeť, pribehla k dievčine, ľahla si na chrbát a škrabkaj ma a kedže bola roztomilá, máloktorá odolala. Vždy sa jej podarilo vybrať si najkrajšie dievčatá a tak páni mali možnosť nadväzovať známosti.  Niekedy, keď jej bolo dievča zvlášť sympatická, tak sa s ňou vybrala na prechádzku a kúsok ju odprevadila. A pravdepodobne raz niekoho takto vyprevadila ďaleko a nevedela sa vrátiť Zrazu jej nebolo, hľadali  sme ju po celej štvrti, v lese,  v parku, všade kde sme s ňou chodili. Nebolo jej. Po dvoch dňoch sme sa s ňou rozlúčili. Zrazu idem po meste a počujem známy štekot. Lejdinka. Išla s neznámym chlapom a dievčatkom a dokonca na voditku.  Zavolala som na ňu. Hneď ma spoznala.  Vysvetlili sme si to. Našli ju pred plavárňou. Tým smerom sme s ňou  nechodili, preto sa nevedela vrátiť. A čo teraz. On mal deti, my sme mali deti, mali sme veľký problém a Lejdinka sa tvárila, že patrí obom. Tak sme sa dohodli, že nech sa ona rozhodne. Pustili sme ju z vodítka  a s kým pôjde, toho bude.  Každý išiel na inú stranu. Začala do nás štekať  Najprv len sedela a štekala a potom začal behať medzi nami. Zrazu ostala pri nich. Nuž čo, povedala som si, deťom ani nepoviem že som ju videla.  Zrazu sa zvrtla a rozbehla sa so mnou a už sa neotočila. Bola som šťastná, ale bolo mi ľúto toho dieťaťa. A potom mi to bolo ešte viac ľúto.  Vtedy sa prvý krát objavila infekcia šteniat. Teraz sú proti šteniatka nej štepené, no vtedy to ešte nevedeli  liečiť a Lejdinka to samozrejme dostala a aj na to zahynula. Možno keby ostala u tých druhých, možno by sa jej nič nestalo,  myslela som si.  Trápilo ma to. . Chodila som s ňou k zverolekárovi, dával jej posilňovacie lieky, nič nepomáhalo. Po troch dňoch to vzdala. Deti sa nám podarilo odlifrovať ku švagrinej do Čiech, takže to nevideli a pred nami bola úloha zohnať nového psa, kým sa vrátia z Čiech