janina

Dnes ráno som išla zase so psom. Prvé, čo mi padlo vonku do očí bol rozkopaný smetný kôš. Kôš bol odtrhnutý z  zo svojej nosnej tyče tyče a obsah bol po ceste. To buditeľka rána v noci, keď išla z mesta podgurážená si potrebovala odreagovať svoje depresie z toho, že nemôže chodiť do školy. Niekedy ráno, keď idem zo psom, chodím vyhodiť triedený odpad. Po ceste idem okolo zrušených záhrad, kde ostali kvitnúce narcisy, žiaľ dnes  tam už neboli, boli otrhané, rozhodené po ceste. Prišla som ku kontajnerom. Tri z piatich boli zvalené. Chudák pes, dnes dostal šok,  keď som jeden dvíhala, ja dôchodkyňa, buchla som s ním tak, že sa zľakol a vytiahol sa z obojku a ušiel mi. Chvíľu trvalo, kým som ho presvedčila, že už nebudem búchať.

Tak mladí do školy nemôžu, vojnu, kde by sa vybúrili, tiež zrušili. Že sa nudia a robia neplechu, akosi nevadí. Čo tak ich vyhnať sadiť stromčeky, ako sme chodili my, upratovať  skládky v lesoparkoch, parkoch, v mestách, za dedinami. Možno potom by si uvedomili, čo robia.

U nás v lesoparku si urobili dráhu pre bicykle. Je tam okolo toľko neporiadku, umelohmotné fľaše, obaly  z cukroviniek sa povaľujú všade. Ja to nepochopím, plné to dokážu doniesť a prázdne sa nedá. Pritom je tam košov dosť.