janina

Už som dávno nepísala, no včera som počula v správach, ako 90 sestričiek ostalo doma. Vždy keď štrajkujú lekári alebo sestričky, či už symbolicky alebo naozaj, vždy sa pýtam, koľko ľudí na to doplatí. Sama som doplatila na prvý štrajk lekárov v našej ponovembrovej histórii. Bola som v 9. mesiaci, čakala som tretie dieťa. Bola som  na vyšetrení krvi. Bolo hneď po Novom roku 1990. Na druhý deň mi lekárka zavolala, že mám tam prísť. Prišla som tam, zapísala som sa. Akonáhle ma zbadala kázala mi urýchlene ísť do nemocnice, lebo mám taký krvný obraz, že to ohrozuje mňa i dieťa. Je fakt, že som bola strašne vyčerpaná. V priebehu dvoch mesiacov som bola veľmi chorá, m až som musela brať antibiotiká,  deti mali kiahne, samozrejme jedno po druhom, čiže som sa moc nevyspala. Podarilo sa mi dostať do nemocnice až po jednej. Vtedy štrajkovali lekári – symbolicky, hrde nosili zelené stužky, akí sú pokrokoví. Prehliadli ma, dostala som izbu a nič sa nedialo. Až na druhý deň ma začali vyšetrovať. Zobrali mi krv, poobede som mala ísť na sono,  žiaľ štrajkovala aj hematológia, výsledky prišli až poobede a tak mi začali dávať tranfúziu, tri-či štyri dávky, už si presne nepamätám. Pýtala som, že kedy na to sono, až zajtra. V piatok mi zobrali krv a keďže výsledky boli dobré, aj keď som sa pýtala na sono, vraj  už som ho nepotrebujem, keď mám dobré výsledky, ale domov ma nepustili.  Cez sobotu a nedeľu musím ostať pre istotu v nemocnici, popočúvali ma a dosť. Neurobili mi žiaden kontrolný odber, nič. V pondelok ma pustili domov. Zavolala som svokre, až mi švagor dovezie deti. Bola som asi tri hodiny doma, začala som krvácať. Chvála bohu prišiel muž z práce, po deti znova prišiel švagor a bežali sme do nemocnice. Prijímala ma taká mladá doktorka, najprv ma chcela poslať na izbu, ale sa jej čosi nezdalo a poslala ma prístroj, ktorý počúva odozvy srdca.  Zrazu  ma viezli  na sono, už som nemohla ani chodiť, zapínalo mi, že je čosi zlé. Prišli sme na sono a lekár v karte začal hľadať správu zo sona. Nemohol nájsť. Začal sa ma pýtať, kde mám výsledky zo sona, ja mu hovorím, že som nebola na sone. “ Vy ste boli 5 dní v nemocnici s takým krvným obrazom a Vás neposlali na sono?“ A zatým taká spŕška nadávok, akú som ešte nepočula. Začal ma prezerať a už som vedela, že je zle. Nadávky v jednom kuse. Začala som pregĺgagť slzy, nie som človek, ktorý dokáže plakať pred cudzími. Dopozeral ma, naložili ma na vozík a nechali ma čakať pred pôrodnou sálou. správali sa ku mne. Už som vedela, že som prišla o malú. Za hodinu prišla lekárka a chcela mi niečo vysvetľovať, povedala som, že netreba, že mi je to všetko jasné. Potom ma nechali na sále, vraj mám porodiť normálne. Nikdy som sa tak nemodlila, prosila som boha, že keď už sa toto stalo, že nech nerodím, mám dv deti a potrebujú ma. A asi by som zblaznela, keby som mala rodiť normálne. Tá predstava, že sa budem trápiť, aby som porodila mŕtve dieťa, bola pre mňa nereálna. Chválabohu aspoň v tomto ma boh vyslyšal. Veľa mňa rodili ženy a ja stále nič, ako aj pri tých predchádzajúcich pôrodoch. Bože, ako som tie ženy nenávidela. Najmä jednu, prišla tam a za pol hodiny mala pokoj. O 10 to vzdali a poslali ma na izbu. Ráno mi vzali krv a povedali, že idem na cisársky. O desiatej ma naložili a išla som na sálu. Ležala som a sestričky sa ma pýtali, akú mám váhu. tak som povedala. A začali sa vadiť medzi sebou, akú mi majú dať dávku, nerozumela som čomu, ale na pokoji mi to nepridalo. Lebo sestričky ostali doma, nevedeli, či môžu, alebo nemôžu štrajkovať a zobrali na sálu sestričky z iných oddelení. A medzitým som počula, ako sa doktor v telefóne rozčuľuje, ako to že  nemajú hotové moje výsledky z krvi, že baba mu leží na stole a nech mu povedia aspoň … Prestala som počúvať a prosila som boha, nech sa prebudím, nech dajú správnu dávku a nech mi dajú dobrú krv. Ešte, čo som začula, keby si počas tých dní dali, čo som bola v nemocnici, dali tú námahu  a urobili mi kontrolný krvný test, možno by mi mohli moje dievčatko zachránili. Lebo krvný obraz som mala horší ako ke´d som v stredu išla do nemocnice. A tak som 8.1. 1990 porodila mŕtvu dcéru. Naši sa chceli súdiť, ale my s mužom sme nemali na to silu. Dcéru nám to nevráti. Nikdy by som toto nenapísala do novín, nebyť tej správy zo včerajška.

Naša nemocnica má najhoršiu povesť v okolí, ale vždy je prvá, keď sa štrajkuje. V lete môjho otca zobrali do nemocnice s kŕčmi v bruchu. Deň predtým ešte okopával a orezával šípy v záhrade. Nechali si ho v nemocnici a  v pondelok ml ísť na kolonoskopiu.  Išli sme cez víkend za ním, vždy sme ho našli  prechádzať sa pred nemocnicou. Koloskop sa nekonal, bol pokazený. Samozrejme od soboty bol na infúziach.  V stredu mal byť opravený, tak bol na infúziach ďalej. Išli sme za lekárkou, vybavíme, kdesi inde. On nemôže opustiť nemocnicu. V stredu starký už nemohol ani chodiť, ale koloskop sa nekonal, lebo ho neopravili. Vo štvrtok ho konečne dali na ultrazvuk. Zrazu nás informovali, že má nádor na hrubom čreve a musia ho operovať, ale že ho nebudú vyberať, len mu urobia vývody, lebo je slabý.  Tak ho operovali, otec sa celkom dobre spamätaval, už za pomoci sestričiek aj prešiel do záchodu. Keďže som išla aj na operáciu, nemal by sa o neho, kto starať, dali sme ho do doliečovaku. Tie sestričky boli už voči nám neochotné, ale keď nám rozprával, ako sa správali k pacientom, no horor. V septembri otec absolvoval ďalšiu operáciu, vybrali mu nádor,ale to už som ostala doma a do žiadného doliečovaku sme ho nedali. Aj keď už má 86 rokov, je stále pri sile a keď bude sa môcť starať na jar o záhradku, bude úplne pri sile.

Ochorel nám kamarát, zistili mu rakovinu. Má síce 70 rokov, ale ešte stále chodí na Silvestrovský výstup na Rozsutec. Začal chodiť na ožarovanie. Sestrička sa pomýlila a dala mu trojnásobnú dávku nejakého lieku. Začala sa mu robiť na hrudi hrča, bolo mu zle. Zavolal  si pohotovosť, hneď ho zobrali do nemocnice. Tam sa na neho vykašlali. Čakal 6 hodín, keď už si myslel, že umiera, začal robiť kriky, že zavolá Jojk -u a Markíz-u, potom sa zbehli milostivo lekári. Operovali ho na poslednú chvíľu.

Vážení páni lekári a sestričky. Ja verím, že je Vás veľa dobrých a starostlivých, ale pokiaľ sa bude veľa z Vás k nám pacientom správať ako ku škodnej, tak máte smolu. Čoraz viac bude prevládať ten názor, že tie peniaze je až moc, na to, čo odvádzate a teraz, čo urobili tie sestričky  a nedaj Boh niekto na to doplatí, Vám len zhorší mene. A nič sa tak zle nenapráva ako zle meno. A bojím sa, že pre pre mnohých lekárov sú ľudia nad 70 na odstrel.

Ospravedlňujem sa za všetky chyby, ale stále ma klepe pri spomienke na tú malú a je mi do plaču a nie som schopná to po sebe prečítať.