janina

Keď som začala minule spomínať, tak pokračujem.

Dnes,  keď počujem krik z vonku, kde sa hrajú  cigánčence, tak je mi ľúto dnešných detí. Lebo tieto cigánčence majú také detstvo, ako sme mali my. Celý deň na vonku sa prehrajú, behajú, kade sa mi chce.  Dnešné deti sú zavreté v paneláku a čumia na televízor alebo do počítača, a keďže nevybijú svoju energiu, tak sú podráždené a zlostné.

My sme mali nádherné detstvo. Bývali sme skoro na konci sveta. Za nami boli už len družstevné polia, kde väčšinou rástla kukurica,  pred ňou býval močiar, v ktorom sme trávili  teplé letné dni, v zime sme sa korčuľovali. Od jari sme sa od rána do večera tam čvachtali, aj keď si vkročil do vody,  vkĺzol  si do pol lýtok  do bahna, ale nikomu to nevadilo.  Väčší chalani si spravili plť. Nikdy sme nemali žiadne infekcie, aj keď sme mali nohy doráňané a dorezané od skla a kadejakých  želiez, ktoré sa povaľovali po stavbách, ktoré boli tiež miestom našich hier. Mali sme veľké pole spôsobnosti,  všade naokolo sa stávalo a tieto stavby boli miestom našich fantázii. Keďže v každom dome bolo fúru detí a rodičia boli zamestnaní a okrem toho bolo treba niečo opravovať, pracovať na záhrade, tak boli radi, keď nás nevideli, preto sme celé dni trávili na vonku, domov sme sa chodili iba najesť. Vytvárali sme bandy od 6 až 12 detí. Rozdelení sme boli podľa vekových kategórii a podľa jednotlivých časti štvrte. Hrávali sme sa rôzne hry.. Ako maličkí sme hrali Králu, králu daj vojačka, Oli, oli Janko , Šiel poľovník zavčas rána….. ,  Týchto hier sme sa zúčastňovali aj veľkí aj malí. Jednu hru si zvlášť pamätám. Volala sa Krvavé koleno, neviem, ako sa to hralo, ale keď sme boli krpci, tak sme sa to báli hrať a keď nás starší zobrali do tejto hry, hneď sme mali pocit, že sme vyrástli a boli sme pyšný aj keď sme sa potom báli zaspať. Neskôr vybehli  Winetouvky  a naše hry sa zmenili. Hrali sme sa Winwtoua  a bledú tvár, potom prišiel Jánošík, tak sme boli Jánošíkovia a pandúri.  Boli sme večne ušmudlaní,  večer nás musel rodičia hodiť  vane, niekedy sa smiali, že bez umytia by si  neboli istí, či majú svoje deti.  Pásavali sme husi, spolu s kamarátmi.  My  sme husi nemali, lebo  posledné nám ktosi pre Vianocami ukradol, ale aj tak sme sa tam stretli všetci.  Jedinou povinnosťou pri strážení husí bolo nedovoliť, aby sa dostali do družstevného. Okrem týchto miest tu bola vysielačka.  Obrovské územie ohradené plotom s vysokou trávou, strážené  strážnikmi so psami,  o to viac lákavé pre naše hry.  A to vzrušenie a nadšenie , keď sme museli utekať pred strážnikmi. Vždy nás bolo okolo 10-15. Keď som sa ako už veľká zoznámila s chlapcom z druhého konca štvrte, tak sa ma pýtal, či som z toho domu,  kde je tak veľa detí. Keď som sa pýtala, či 4 je  veľa,   tak povedal, že si myslel, že je nás najmenej 10,.

Keď sme mali asi 8 rokov, začali sme sa hrávať  vybíjanú,  futbal.  O dva roky sme mali dostatočný vek, aby  sme začali chodiť sami do hory alebo parku.  Naše pole pôsobnosti sa rozšírilo, okrem toho už sme mohli so staršími súrodencami sami začať  chodiť na Rajčanku.    Prvý splav pod Bánovským  mostom, prvý splav nad ním, to bolo miesto našich prvých plaveckých pokusov.  Keď sme ako tak ovládali plavecké umenie, vkĺzli sme pod splav a nechali sa vynášať vodou až ku schodíkom. Učili sme sa plávať odpozorovaním jeden od druhého, a  keďže tam bola pomerne  malá voda nemali sme problémy. Horšie bolo, keď sme začali chodiť na plaváreň. Samozrejme sa hrala rohová v hlbokej vode.  A tak moje plavecké schopnosti až do 18 boli na úrovni preplávať od jedného rohu do druhého. Až V 18 som sa zaťala, že sa musím naučiť poriadne plávať.

V nedeľu sme všetci išli doobeda do kostola a poobede do Fatry na detské predstavenie. V čase bez televízie to bol pre nás zážitok. Boli sme taká malá mafia.