janina

Posledná babka demokratka

Moja mama je už podľa preferencii, asi posledná babka demokratka. Nie, že by, chodila na mítingy, alebo volebné zhromaždenia, na to ona nie je, ale podľa preferencii, je patrí asi posledným, čo budú voliť Mečiara.

Keď v 89 došlo k pádu komunistov, mama ako správna kresťanka hneď sa rozhodla, že bude voliť KDH,  a samozrejme aj my tiež. My sme skončili ako  neznabohovia, lebo sa nám nepáčila táto strana a mňa dokonca podozrievala, že budem voliť vtedy SDĽ, ako sa vtedy premenovali naši komunisti. Postupne, ako sa priemysel zo Slovenska vytrácal a likvidovali sa družstva, ona pochádzajúca rodu sedliakov  nechápala, prečo máme dovážať potraviny a u nás nechávajú sa trávou zarastať polia, tak postupne  začala starká neznášať Čarnogurského a KDH, dokonca naň nadávala viac ako na komunistov a to je čo povedať. Vždy to bola hrdá národovka, a keď sa podarilo bez vojny Mečiarovi vytvoriť slovenský štát, tak ho začala voliť. 

Pred dvoma rokmi zomrela jej švagriná. Stretli spolu, keď išla mama na cintorín svojím rodičom upraviť hrob, trochu spolu poklebetili a každá išla po svojom. Keď sa vracala z cintorína, začal zvoniť umieračik a dozvedela sa, že švagriná, s ktorou sa pred hodinou rozprávala, zomrela. Strašne ju zobralo. Už sa jej nechcelo nič robiť, nič nemalo zmysel, aj tak umrie, nechcela  nikam chodiť, uvažovala len o smrti. Je síce  fakt, že umiera už dvadsať rokov no a my  dúfame, že ďalších dvadsať rokov bude umierať.

Prečo toto píšem.

Minulý rok sa nám ju podarilo nahovoriť na Flóru. Síce tým socialistickým sa zďaleka nemohla vyrovnať, ale tá zálaha kvetín, jej dodala chuť do života. Tak sme jej navrhli, že môžeme chodiť spolu po výletoch a jej sa to páčilo.

Asi za dva týždne sme išli spolu do Kláštora pod Znievom. Mama si o kdesi prečítala, koľko tam bolo národovcov, prvé gymnázium, chcela sa tam isť pozrieť. Musím uznať je to krásne mestečko, je tam fantastický kľud a pohoda, páčilo sami, že aj keď sme boli cudzinci, kažý nás pozdravil, aj deti. V meste nás nepozdravia ani susedovie deti. Ale nie o tom vám chcem porozprávať.  Keď sme išli nazad a boli sme pred Žilinou, spýtali sme sa starkých, či už boli na priehrade.  Keďže neboli, zastali sme pod hrádzou a vyšli sme na ňu. Je fakt, je to nádherný kus kraja. Tie kopce Malej Fatry tesne nad vodou, človek má pocit, že ani nie je na Slovensku.  Vtedy nás starká prekvapila. Začala spievať „Aká si mi krásna“. Priznám sa, aj som sa hanbila, lebo ľudia sa na nás tak čudne dívali, ale zároveň  ju musela obdivovať. Celý život tvrdo drela, nič nemala zadarmo, mala nás  štyri deti, robila poštárku, lebo nás nechcela nechať samých, okrem toho mala záhradu a kým nám družstvo nezobralo roľu každý rok nasadila zemiaky, aby ušetrila peniaze,  teraz žije z biedneho dôchodku, napriek tomu miluje svoju vlasť, to jej Slovensko a nedá naň dopustiť. 

Prečo to píšem, znova sa chystajú voľby a budú nás oblbovať, prosím Vás zvoľme si už konečne takých politikov, ktorí budú milovať Slovensko a ten jeho ako povedal Hviezdoslav špatno-krásny ľud a budú robiť pre Slovensko a nás a nie pre seba a svojich príbuzných. Voľte podľa svojho srdca a nie podľa toho kto nám toho viac nasľubuje. Lebo ako hovorí môj muž: „Nikto Vám nemôže splniť to, čo ja Vám dokážem sľúbiť“