Dennodenne vídavám okolo nás prechádzať ukrajinky s deťmi do campu a núti ma to rozmýšľať, čo by som robila na ich mieste. Neviem, ale tá predstava, že by som šla niekde do neznáma s deťmi, okrem toho opustiť muža, ktorý kdesi bojuje, mi akosi nepasuje. Tu mám všetkých známych, rodinu, ktorí mi pomôžu, keby čosi a v cudzine čo, kto mi pomôže. Je mi ich ľúto, ale asi by som to nedokázala ani teraz, ani za mladi.
Ináč je sranda, z arabských štátov pred vojnou utekali mladí, vyšportovaní chlapi a ženy s deťmi a rodičmi tam nechali doma uprostred vojny, tu utekajú ženy s deťmi a rodičmi a chlapi bojujú.