Keď som bola malá, tak mama mi s úsmevom hovorila, keď sa mi niečo šikovné podarilo, ty moja babka trajbalka. Myslela tým niečo milé. Keď ráno chodím so psom stretávam babky, v duchu ich volám moje babky trajbalky. Sú vždy pekne oblečené v slušivých kostýmoch, väčšinou majú cez sedemdesiat rokov, pekne upravené, čo ja si pri mojej oblude nemôžem dovoliť. Keď sa vyblázni v potoku a vyprská vodu od nadšenia aj na mňa, tak to pekné oblečenie by veru dlho nebolo pekné.
Babky sú na prechádzke so svojími psíkmi, väčšinou majú malých psíkov, ale na tú moju štyridsať kilovú potvoru sa vždy usmejú, prihovoria sa mu, nuž je to pekný, poslušný psík, nikdy na tie ich nešteká, dá sa pohladkať. Vždy sa pozdravíme, prehodíme pár slov. Babky navzájom sa poznajú, obyčajne spolu aj poklebetia, prípadne sa spolu poprechádzajú. Vždy milé, usmiate. Keď ich vidím, vždy spomeniem na tie babky a dedkov, ktoré boli zavreté v tých domovoch, odtrhnuté od sveta, svojich blízkych. Ako ich tá samota musela ničiť.