V tejto napätej situácii si prajem, aby tých pár rokov, ktoré mi ešte ostávajú, prežila v mieri. Aby moje deti nepoznali zvuk vojenských vrtuľníkov a stíhačiek nad hlavou a nebáli sa bombardovania. Aby moji vnuci sa dožili v pokoji dospelosti a mali radosť zo svojich detí.
Ako dieťa som mala sen. Za mnou horia paneláky a bežíme do hôr popod rúry vedúce plyn. Na ten sen som zabudla a spomenula som si naň, keď som sa vydala a nasťahovali sme sa na jedno sídlisko. Presne tak to tam vyzeralo paneláky, voľné priestranstvo pred nimi a rúry na plyn nad zemou, vpredu hory. Žiadne iné sídlisko nemá takéto okolie. Až ma zmrazilo. Pritom to sídlisko, keď sa mi to snívalo, neexistovalo. Neverím na sny, tam už nebývam, ale keď si na spomeniem, vždy ma zamrazí. A teraz prosím boha, aby to ostal ten sen len hrozným snom.
Takže, ako to hovoria v amerických filmoch o modelkách. Čo si najviac prajem – prajem si svetový mier.