Pred dvoma dňami som videla film, volal sa „Láska z fjordu“. Bol o deťoch, ktoré prišli na pohreb svojej matky a ich vzťahu k otcovi. A dva výroky z toho filmu mi nejdú z hlavy a zneli približne takto.
Prvý: Mŕtvi žijú tu s nami, len my ich nevidíme. A druhý: Moja žena strašne chrápala, nič nepomáhalo ani štuple v ušiach, nemohol som spať. A zrazu, neviem kedy sa to stalo, som zistil, že nemôžem spať, keď vedľa mňa nechrápe. Neviem, kedy sa stala tá zmena.
Dávno som pri filme neplakala, nedokázala som plakať pri iných veciach a toto mi vohnalo slzy do očí.