Ja som z tých, čo nenosia rúška. Mám ho vo vačku, keď je veľa ľudí okolo mňa, keď idem do obchodu si ho založím, ale nos neprikryjem. Pokiaľ sa predavač ohradî, nejdem do obchodu. Prečo? Som ťažký prieduškár, moje pľúca majú kapacitu na necelých 50 %, ak mám prikrytý nos za chvíľu ma bolia priedušky a ak to trvá dlho, začínam kašľať. Žijem zdravý život, poriadne chorá som nebola od vtedy ako som zanechala školské prostredie. Lyžovať som ešte nebola, ani na zahraničnej dovolenke som nebola. Jediná spoločenská akcia, ktorej som sa zúčastnila bol pohreb môjho muža, ktorý zomrel po roku a pol ťažkej choroby v 60. rokoch. Posledný rok môjho života sa točil medzi podávaním liekov, jedny pred jedlom, jedny po jedle, jedny 3 krát do dňa, iné dva alebo raz za deň. Celkové to utrpenie, nemohúcnosť. Človek by si prial, aby vydržal čo najdlhšie, ale keď som sa na neho pozrela, tak som chcela, aby už netrpel, aby to peklo skončilo.
Sú aj horšie svinstvá, na ktoré sa umiera ako korona. A ak je to vírusová pliaga, podľa mňa musíme si na ňu zvyknúť, ako sme si zvykli na chripku. Koľko chceme nosiť rúška? Veď mne to pripadá, že chceme do rybárskej siete chytiť komára. Koľko budú tí chudáci bez styku so svojimi najbližšími zavretí medzi múrmi DSS? Keby ku mne nechodili moje deti, tak som určite započítaná v tej štatistike na koronu.
Preto mi vadí ten nenávistný tón tohto blogu. Myslím si, že sa raz budú všetci hanbiť za to, ako sa správali, že sa prestali správať ako ludia. Lebo to je cieľ, rozpútať nenávisť medzi ľuďmi.