Rozmyšľam. Každý deň nové bombastické vyhlásenie, každý deň nové strašenie. Lenže väčšina už to má na háku. A tak sa bojím, že keď príde niečo skutočne vážne, skutočná „hnusoba“, nikto tomu nebude veriť. Rozmýšľam občas nad tým, či to nie je cieľ.
Niekedy rozmýšľam, čo by sa dialo, keby sme nevedeli, že nejaký kovid existuje. Pravdepodobne by sme sa správali, ako pri chrípke, tak ako sa to dialo, keď zúrila hongkongská chripka. Normálne by sme chodili do práce, ti, čo majú horúčky by zaľahli a pili horúce čajíky a brali acylpirin a vitamíny. Školy by sa zatvárali len tie, kde bolo veľa nakazených, alebo by sa vyhlásili chrípkové prazdniny. Ináč je to divne, ideš po meste, všade skupinky mladých, ale do školy nemôžu. Pritom moja mama, obyčajná robotníčka, vždy nám hlásala, do školy sa musí, aby si neostal sprostý. Lekári by sa venovali kardiakom, onkologickým chorobám a samozrejme by nás ošetrovali, nežiadali kadejaké modré papieriky.
Ja viem, že mi teraz všetci nadajú, že podceňujeme kovid. Ja by som chcela napriek tomu vidieť celkové štatistiky o koľko bol tento rok nárast zomrelých, či to je aspoň epidémia.