Dívam sa na teba a vidím, ako postupuje choroba. Keď mi potvrdili tvoju diagnózu, nevedela som si to predstaviť. Už viem, ale aj tak je to šialené. Nevadí mi, že ta musím dvíhať, sily mám dosť, že ťa obliekam, kŕmim. Vadí mi, že sa nemôžeme rozprávať, že sa nemôžeme spolu smiať. Všetko sa dá zniesť, ako sa hovorí, človek si zvykne aj na šibenicu, ale to mi strašne chýba, tvoje vyrývanie, tvoje úsmevy, tvoj smiech. Všetko sme vždy zvládli spolu, lebo sme si dokázali robiť zo seba srandu. Koľko razy som ti povedala, že iná žena by sa s tebou za tvoje reči rozviedla. Obidvaja sme boli vyrývači, zábavkári, nepokazili sme žiadnu srandu, len toto sranda žiaľ nie je.
Keby som aspoň na tú sprostú plaváreň mohla ísť a vybiť energiu, nedá sa. Nechápem prečo, veď človek by si mal budovať imunitu, otužovanie, šport. Žiaľ asi máme vo vedení ľudí, ktorí nikdy nešportovali.