Ešte mesiac budem patriť medzi normálnych ľudí. Za mesiac už budem patriť medzi ohrozených. Nikoho nezaujíma, ako sa cítim, či som zdravá. Čo na tom, že mám lepšie zdravotné výsledky, ako mnohí päťdesiatnici, mám vek a hotovo. Konečne mám tlak 120/80, nie 90/60 a netočí sa mi hlava, migrény sa po druhej puberte stratili, aj červené krvinky mám konečne v norme bez toho, aby som pred vyšetrením týždeň brala železo, už aj horúčavy pominuli. Proste cítim zdravotne dobre. Sem-tam ma večer bolia nohy, keďže je zaváracia sezóna a ja celé poobedia prestojím pri plnení fľašiek a sterilizácii. Akosi sa neviem naučiť robiť po sediačky.
Chodím raz do týždňa plávať, a keď sa doma všetko ukľudní, chcem zase robiť turistiku, lyžovať. Keď sa moji rodičia dožili 86 rokov a otec ešte v 85 okopával a orezaval šípy a stromy na záhrade, snáď aj ja prežijem tento kovid.
Nuž, čo som ohrozená. Musím si na to zvyknúť, len nechápem, čo budem mať zo života, keď budem musieť byť zavretá doma. Neviem, či taký život stojí za to. Televízor nie je môj koníček, na internete, pokiaľ niečo nehľadám, zvyknem byť tak hodinku maximálne dve, facebook som zrušila, keď sa mi Miklóš ponúkal za priateľa. Ja mám proste rada osobný kontakt, kde sa môžem vykecat. Rada čítam, asi sa budem musieť prihlásiť do knižnice, ak ju nezatvoria.