V auguste uplynú tri roky, čo mi umrela mama. Hneď za ňou išiel aj otec.
Teraz, keď som na dôchodku, občas pozerám súdnu sieň a žasnem kvôli čomu všetkému sa ľudia rozvádzajú. Vtedy myslím na svojich rodičov.
Oni boli ako oheň a voda, také ako sa hovorí talianske manželstvo. Moja mama silná kresťanka, raz chceli ju zlanáriť, jehovisti, tak sme sa smiali, že pravdepodobne museli zdrhnúť, lebo by ich presvedčila na kresťanskú vieru, otec podľa nej neznaboh. Dôvod na hádky.
Mám prísna vo výchove, držala na nás na krátko, veď sme boli štyria, ja a traja chalani, otec bol na nás mäkký, ďalší dôvod hádky. O peniazoch ani nehovorím. Akosi vždy ich bolo menej ako bolo treba. Jesť nám všetkým chutilo, veci sme drali jedna radosť, bolo treba splácať pôžičky na dom. Bolo treba sa vadiť aj kvôli kvetinovej záhrade, keď si nechtiac vykopali navzájom kvety.
Jedine, čo mali spoločné, radi tancovali a spievali. Otec mal síce takzvaný hluch, čo som po ňom zdedila, ale o to radšej spieval, zvlášť tie terchovské, mama na škole spievala v školskom spevokole.
A napriek tomu talianskemu manželstvu, možno práve preto vydržali spolu 65 rokov.