Vždy som chcela mať deti. Tri. Bola som najstaršia zo súrodencov, najmladšieho brata som mala o 10 rokov mladšieho. Môžem povedať, že som ho v podstate vychovala, všade som ho vláčila so sebou. A tak mi to akosi ostalo. Dokázala som utíšiť hocijaké plačúce decko. Kamarátka hovorila, že si preto s nimi tak dobre rozumiem, lebo sme na jednej rozumovej úrovni.
Potom som sa vydala a mala najprv dve deti. Po pár rokoch sme čakali tretie, to sa narodilo mŕtve.
Nejak sa nám pritrafilo, že sme si po pár rokoch zobrali dieťa z detského domova. Stala sa členom rodiny, kto nevedel, že ju máme z domova, tvrdil, že je celá po mne. Potom, keď sa dostali do domova deti jej sestry, a naše už boli von z domu, vzali sme si aj ich. Vychovali sme s mužom na túto dobu veľa deti. Neľutujem to, aj keď niekedy, keď som bola veľmi unavená, tak som rozmýšľala, či mi to bolo treba, že už som mohla mať pokoj, užívať si svet.
Ten svet počká.