Včera som mala zlý deň, napriek tomu, že konečne pršalo a ja som mala konečne plne súdy vody na zalievanie, ale aj tak ma chytala blbá nálada. Večer, keď som hľadala v televízore nejaký uspávačik, som objavila na Barandove koncert: Rieu v Benátkach. Bolo to niečo nádherné, tá hudba, atmosféra, ľudia, či starí, či mladí,spievali, vlnili sa v rytme hudby, ak mali trochu miesta aj tancovali. Všetci vyzerali neskutočne šťastní.
A padla na nostalgia. Budeme sa vôbec ešte niekedy takto zabávať, alebo zostaneme zavretí v bytoch, budeme sa báť stretnúť sa so známymi, rodičmi. Namiesto objatia, budeme kričať, aby dodržiavali dva metre, namiesto úsmevu, blbá maska.
Aj predvčerom som išla na bicykli a taký asi dvojročný chlapec išiel oproti a odušu mi mával, usmiala som sa na neho a vtedy som si uvedomila, že on ten úsmev kvôli rúške nevidí. A bolo mi z toho nanič, aj keď som mu potom odmávala.
Stojí takýto život vôbec za to.