Stojím v rade pred poštou. Je nás tu asi 50, lebo ostatné pošty sú zavreté, aspoň tá v Auparku určite. By som sa na to vykašľala, ale musím poslať doporučený list. Stojíme tu, babičky a dedkovia o paličkách, všetci v maskách, akoby sme ju chceli vykradnúť a poctivo čakáme v rade 2 metre od seba.
Mám 65 rokov, v posledné tri roky umrelo asi 10 našich známych na infarkty, porážky, rakovinu a vyzerá to, že na tie choroby sa prestalo umierať, lebo to nikoho nezaujíma. Ešte pred koronou som si všimala parte a umierali hlavne osemdesiatníci a deväťdesiatníci, len vtedy to nikoho nezaujímalo. Tak si pomyslela, že pomaly môžu prekrúcať dejiny, lebo už nebude nikto živý, kto by si to pamätal.
Miesto toho, aby zavrel hranice, tak zavrel nás. Tí zahraniční sa nám vysmievali, prečo tu ostávame a zrazu je im Slovensko dobré. A ešte si pendluju kade tade a nedodržujú karanténu. Je pár stupňov nad 0, ktovie koľko z starkých ochorie. Matovič by tu mal prísť a počúvať tých ľudí. Po hodine a pol som čakania som sa konečne dostala dnu.
Prídem domov a čo sa nedozviem. Matoviča nezaujíma situácia v štáte a jej riešenie, miesto koaličnej rady ide robiť show do televízie. Ešte si stále niekto myslí, že je to vhodný premiér do tejto doby.