Dnes som bola vďačná za supermarkety, prečo?. Lebo ešte o pol ôsmej som tam našla otvorenú lekáreň. Načo mi bola v takom čase lekáreň? Nie kvôli chorobe mňa alebo detí. Nie. Kvôli všam. Malá chodí druhý týždeň do školy a keď prišla o siedmej domov, sťažovala sa, že ju kúše hlava. Založila som si okuliare a boli tam. Tak som sadla na bicykel a bežala do blízkeho supermarketu a dúfala, že tam bude ešte v tom čase otvorená lekáreň alebo aspoň drogéria.
Je iróniou, že v tom hnusnom socializme počas tých dvadsať rokov, čo som ja alebo moji mladší súrodenci chodili do základnej školy, som nepočula, že by niekto v okolí mal vši. A to by bola vtedy neskutočná hanba. Neboli banány, ale ani vši. A teraz je pomaly zázrak, keby na nejakej škole sa nevyskytli a všetci to berú ako niečo normálne, vyskytli sa vši no čo.
Tak je to vizitka, ale čoho? Nuž neviem. Tohto zriadenia? Toho že niektorí ľudia kašlu na všetko, neberú ohľad na druhých? Nuž ja skutočne neviem, ale zúrim na to.