Keď mala 11 rokov bol 68. Jeden rok všetci novinári hlásali, že je to okupácia, no o rok už väčšina tvrdila, že to bolo „oslobodenie“ od revizionistov, nacionalistov….
Potom bol 89. Ja som bola v ôsmom mesiaci, brucho až po nos. Išla som po meste, okolo mňa tancovali študenti za pravdu a lásku. Šmyklo sa mi, a spadla som na zem na kolená pod ich nohy. A tí, čo hlásali lásku k ľuďom a nie sme takí ako oni, my nepomohli vstať, akurát ma veľkým oblúkom obišli. Pomohol mi sa postaviť jeden starší pán.
Potom som išla do nemocnice, sestričky štrajkovali, doktorov zaujímala len voľba primára, kto by sa zaujímal o pacientku, ktorá prišla s takym krvnym obrazom, že ma gynekologička upozorňovala, aby som hneď šla do nemocnice, lebo môžem prísť o dieťa ale aj zomrieť.
Prišla som o dieťa.
Potom niekto dvíhal moc zo zeme a povedal jeden výrok, ktorým sa riadia všetci opozičníci, v približnom znení, „čím horšie, tým pre nás lepšie“, že pán Čarnogurský. Neverím vám od vtedy, aj keby ste čo chce robili.
Potom Markíza, boj o prachy medzi jednou a druhou mafiou, zneužitý na odstavenie Mečiara.
Vstup do NATO, zmarené referendum,lebo vedeli, že Slováci by nikdy nevstúpili do NATO
No a posledné dva roky: Baštrnák, sestričky, učitelia, boj proti korupcii, boj za slušné Sovensko. Ozaj, nezačal majdan na Ukrajine, tiež bojom za slušnú Ukrajinu…..
Stále je to o tom istom. Vyzerá, že ešte je stále čo kradnúť, asi stále je toho dosť .
A ešte niečo. Vyliezajú zombie Kňažko, Markovič, Mikloš, Dzurinda, asi fakt sa tu čosi chystá.