Včera som sa dozvedela, že mi zomrel kamarát. Minulý týždeň sa dostal do nemocnice. Išla som k lekárovi a jeho akurát viezli na vozíku. Dozvedela som sa, že už mu neostáva veľa času. Chcela som ho ísť na druhý deň pozrieť, len sa zbehlo toľko vecí, že som na neho zabudla. Je mi to strašne ľúto.
Človek sa naháňa, chce postíhať toľko vecí, a potom zabúda na to najhlavnejšie, na priateľov, rodinu, povie si zajtra ich stihnem pozrieť, zajtra im zavolám a potom už je neskoro. Preto dnes treba zavolať, dnes sa treba stretnúť, nie zajtra, nie v nedeľu, dnes.