Dnes som čítala taký pekný blog na Sme o detskej vďake. Aj ja mám čerstvý zážitok. V sobotu sa malí pochytili tak, že si navzájom skočili do vlasov a krpec malej vytrhol celú hrsť vlasov. Malý sa ešte stále nevie dobre ovládať, keď sa rozčúli, je schopný všetkého. Dostal po rukách, nadala som im, že sa raz pozabíjajú. Momentálne bol zaracha, žiadne hračky, televízor, vonok, nič. Mohli sa pekne hrať a oni sa idú pozabíjať. A hlavný trest- nebavila som sa s nimi. Malá stále chodila za mnou a či sa ešte hnevám. Hej, hnevám sa. Vraj jej nevadí, keď jej vytrhol vlasy, predsa dorastú, len nech sa už nehnevám a môžu ísť von, alebo sa hrať. V nedeľu som im postupne odpustila a mohli sa ísť von hrať aj rozprávky pozerať.
Včera mi malá doniesla darček, medzi dvoma lopúchmi, aby ju nepopŕhlila, mi doniesla hrsť žihľavy. Ja mám celý život mizerný krvný obraz, tak vždy na jar si robím žihľavový čaj. Nevedela som, či sa smiať alebo plakať od dojatia, keď som ju videla s tými dvoma obrovskými lopúchmi v rukách a hrsťou žihľavy medzi nimi.