Som celý život potrestaná, že ovládam matiku. Cely život niekoho doučujem. Od ZDŠ po vysokú školu, ešte aj niekoľko rokov po nej. Kamarátov a kamarátky, ich deti, aj keď  som vtedy nebola učiteľka a zadarmo, veď bol socializmus. Potom svoje deti a ich kamarátov. Vždy som dávala pozor, aby bol dobrý postup. Lebo tak nás matikári učili, musí byť dobrý postup, ak si nemal dobrý postup, neuznal sa celý príklad. A potom prišiel monitor a maturitné testy. Vadila som sa s kolegom matikárom, že je to nezmysel, lebo žiak sa môže dopracovať k výsledku aj zlým postupom. Že mi to pripadá, ako by si postavil dom a nezaujímalo ťa, že ma mizerné základy, dnu prší a nosná priečka je slabá. Hlavne, že je postavený. 
On ma presviedčal, že je to teraz taký trend.  Minulý týždeň  som pripravovala krpatú na testovanie deviatakov. Prerátali sme nejeden príklad. A stávalo sa nám to a nie raz, že pri riešení rovnice sa pomýlila viackrát v znamienkach, aj keď to mala zle, výsledok jej vyšiel dobrý.  Aj včera riešila taký príklad. Pri roznásobovaní zátvoriek, zle roznásobila mínuska, ale podarilo sa jej ešte raz pri upravovaní rovnice pomýliť a vyšiel jej dobrý výsledok. Ukázala som jej, kde sa pomýlila, chytala sa za hlavu. „Vidíš, ja by som mala z toho príkladu 5, lebo učiteľka by si hneď všimla, že tam mám somariny napísané, ale ty keď napíšeš výsledok do testu, tak máš z úlohy plný počet bodov.“ Vysvetľovala som jej.

Lenže je taká doba, nikoho nezaujíma, ako sa kto k výsledku dopracoval, či správnou cestou, alebo krivoľakými cestičkami, dôležitý je výsledok, a že nám raz tá stavba musí spadnúť, lebo bez dobrých základov sa to nedá, v súčasnosti nikoho nezaujíma.