Keď sme dostali Dastinku, Valika už k nám chodila. V piatok, keď sme ju priviezli z domova a zbadala Dastinu, strašne sa jej zľakla. Bol to stredne veľký psík s huňatou srsťou, čo ju robilo ešte väčšou, tak mala z nej strach. Za deň sa tak skamarátili, že v sobotu už spali spolu, Valika s Dastinkou v objatí. V nedeľu sme zaviezli Valiku nazad do domova. Keď sme sa vrátili, ešte nás vítala, ale keď zbadala, že sme bez Valiky, tak sa otočila a vyliezla na svoju pozorovateľňu – operadlo kresla a nebavila sa s nami. Nevítala nás, keď sme prišli, keď sme ju volali, ignorovala nás dospelých. My sme za to mohli, že Valika bola preč. A to trvalo tri dni a opakovalo sa každé 2 týždne, v takom intervale sme Valiku brávali z domova. Až kým nezdochla. Nedožila sa toho, že Valika bola u nás natrvalo. Skapala po troch rokoch na epilepsiu. Teraz máme podobného psíka, aj výzorovo aj povahovo. A znova sa opakoval pondelok, ako pred desiatimi rokmi. Mali sme cez Vianoce u nás krpcov. Lejdinka ich už mala aj niekedy dosť, tri deti boli na ňu veľa, aj sa zašívala kade-tade po byte, ale odkedy sme ich v nedeľu odviezli, nebaví sa s nami. Je zašitá pod kreslom, nevíta nás, totálne ignoruje. V stredu vybehla z bytu k vchodovým dverám a zbadala na ceste malé dieťa. Išla rozbiť vchodové dvere, čo si myslela, že je to niektorý z krpcov.