Ďalšieho psa sme získali asi po 4 rokoch. Dovtedy som nechcela mať psa, aj keď sa ma deti neustále snažili presvedčiť, aby sme mali psíka. Moji rodičia mali dvoch psoch, svokra jedného, načo by nám bol ďalší.
Tohto sme zdedili po svokre, volal sa Harinko, keď ho získala ona, mal už cez 7 rokov. Moja dcéra vtedy vyslovila pamätnú vetu, nevedeli sme, či plakať, alebo sa smiať. „Mamina, dobre, že babka umrela, aspoň nám ostane Harinko“. Harinko bol pouličná zmes, ale inteligenciou predbehol určite aj cvičeného vlčiaka. Už sme bývali na sídlisku asi 2 km od svokry a 5 od našich. Asi po dvoch mesiacoch sme sa rozhodli, aby sme sa odreagovali, že ideme na chatu lyžovať a keďže sme sa báli, aby nás Harinko nenaháňal po svahu medzi lyžiarmi, ako to robil, keď sme sa sánkovali, dali sme ho k našim. Harinko sa správal pokojne, kým sme boli v dosahu. Potom si ľahol pred dvere a čakal. Prvý išiel von brat. Otvoril bránku a Harinka už nebolo, utekal, čo mu nohy stačili. Brat sadol na bicykel a bicykloval za nim. Dúfal, že pôjde k domu svokry, lebo to bolo bližšie, ale Harinko fujáz- matijáz k nášmu paneláku. Tam sa posadil pred vchodové dvere a čakal, kto mu otvori. Keď brat prišiel, nechal sa uviazať na vodítko a zaviesť k našim. Za pár hodín ho neustriehli znova. Takto sa hral na nahánačky s mojimi bratmi celé štyri dni, pokiaľ sme neprišli z lyžovačky. Hneď ako sme prišli, zavolali sme k našim, lebo sme boli zvedaví, čo ako Harinko. Keď nám popisovali, ako trávili tieto štyri dni, veľmi sme na tom sa zabávali. Po telefonáte brat otvoril bránku a za 20 minút sme si boli nášho psíčka boli vyzdvihnúť spred vchodových dverí. Harinko bol vrcholne urazený, s mužom sa nebavil týždeň, so mnou iba tri dni – gazdiná je predsa dôležitá, dáva do misky, treba s ňou byť za dobre. Keď sme sa mu prihovárali, otočil sa nám zadkom, keď sme ho chceli pohladkať, schoval sa pod stôl a pod…. Niet nad urazeného psa.
Po babke ostal byt v štvorbytovke a k tomu dvor a veľká záhrada, tak sme sa rozhodli, že sa tam presťahujeme. Začali sme si ho pomaly prebudovať, nič nás nenaháňalo, až kým som raz nešla z roboty skôr domov. Nad panelákmi sa nieslo strašné vlčie zavýjanie. Pes barkervilský je šuvix. Ešte som sa v duchu rozčuľovala, kto môže mať takého hrozného psa, ale pred našim vchodom som si uvedomila, že to zavýjanie sa ozýva cez zatvorené okná z nášho bytu. Harinko plakal za bývalou gazdinou. Nikto zo susedov nám nič nepovedal, mali ohľad na nás, aj keď to muselo byť strašné. Tak sme urýchlene dokončili, čo sa dalo a presťahovali sa. Práce, ktoré sme mohli, sme dokončili až po presťahovaní. Najlepšie bolo, že hneď ako sme do kuchyne uložili stôl, tak si tam ľahol a nechcel isť preč, totiž keď žil Harinko so svokrou, tak lihával v kuchyni pod stolom. Aj sme ho tam nechali, hoci sťahovať sme sa mali až na druhý deň. No ešte rok chodil si kontrolovať svoje frajerky na sídlisko. A keď som meškala do práce, videla som z autobusu, ako beží zo sídliska domov a v duchu som sa mu škerila, že zase bude spať pred dverami.
Harinko už nespával v kuchyni na zemi, ale v obývačke na koberci pri kachliach a hľadel s nami na televízor a keď deti išli spať, tak spal v detskej izbe pod poschodovou posteľou, trpezlivo čakal, kým sa zobudia. Bol to ich spoločník. V zime musel pomáhať ťahať sánky, naháňal ich na svahu, pri lyžovaní behal popri vleku, pri kúpaní, čakal na brehu rieky. Bol to už starý pes a a na konci života sa mu splnil sen, mohol sa starať o deti. Lebo psi a deti patria spolu. V byte sa tváril, ako by mal na kahánku, ale ak sme išli von, omladol o 10 rokov. Po dvoch rokoch nás v spánku opustil
Prišla Lejdinka.