Stále neviem, či je správne psy alebo psi.
Včera som zase do roboty dovliekla psa, neviem, prečo ma majú tak radi (aspoň tí). Susedov pes sa rozhodol, že budem jeho druhá panička a náš dvor jeho druhý domov. A včera sa mu zase podarilo utiecť z domu, je to taká väčšia myš, takže nemá problém sa pretiahnuť cez oko plota. Po ceste ma dobehol a kráčal si jedľa mňa a tváril sa, že ku mne patrí. Ten psík je veľmi chutný a bála som sa, že by ho niekto ukradol, tak som ho vzala do koncelárie. Takto pravidelne prichádzam v čase hárania mojich krasotiniek(sučiek) do práce, doprevádzaná nejakým cigánskym poštekáčom zo susedstva. Obyčajne na ne kašlem a nechá ich pred budovou a oni po hodinách márneho čakania to vzdajú. Medzitým odolávam náporu posmeškov kolegov, akých krásnych nápadníkov mám. Tohto som na rozdiel od ostatných vzala dnu, lebo je čistokrvný a majú malé deti, ktoré by za ním plakali. To ma inšpirovalo k seriálu o mojich psoch.
Ako dieťa pochádzajúce z rodiny, kde pes je najdôležitejší člen rodiny, pravidelne som dostávala vyhubované, keď náš psík zanechal stopy na čerstvo umytej dlážke, prečo som to hneď neupratala a keď som ho za to chcela vyprášiť metlou dostala som vyhubované ešte raz. Vrcholom bol psík, ktorého sme si ako túlavého adoptovali. Keď bola zima, jeho miesto bolo pod radiátorom a ak som tam chcela pozametať, alebo umyť, musela som milého psíka odniesť, nepohol sa, mohla si sa mu vyhrážať čím si chcela.
Bola som rozhodnutá žiadne zviera typu psa v byte.
Prvému náporu som odolala, keď mala malá asi 11 mesiacov a boli sme sa prejsť na družstve. Mali tam šteniatko,bol to kríženec vlčiačice a dobermana, bolo to niečo nádherne, obrovské, ťažkopádne, malá bola z neho hotová. Aby som vysvetlila, moja malá prvé, čo vedela povedať bolo havo, žiadne tata, mama, všetko, čo sa hýbalo, bolo havo a bolo treba k tomu bežať a mazliť sa s tým. Za dva dni, keď som prišla s malou s prechádzky domov, pes už parkoval pod jej postieľkou a nechcel ísť odtiaľ. Čo by tatinko neurobil pre svoju princezničku (dcérenky boli jeho princezičky)! Vtedy som si dokázala presadiť, že pes nepatrí do bytu, najmä keď je hrozba, že z neho vyrastie dvojmetrová obluda. Bývali sme u svokrovcov, tak sme ho dali na dvor. Chválabohu, naši cigánsky susedia ma do dvoch hodin zbavili starosti. Psa nebolo. Potom sme ho po čase objavili, bola z neho strašná obluda a to nemal ani rok,konečne aj muž uznal, že bolo dobre, ako sa stalo. Dlho som mala totiž na tanieri, že pre mňa nemáme psíka a aký by to bol krásny pes.